Kde bolo, tam bolo, žil raz jeden chlapec. Veľmi sa tešil na zimu, že si postaví snehuliaka. Konečne prišiel Martin na bielom koni a všetko bolo biele. Chlapček vybehol von a spolu s otcom postavil vytúženého snehuliaka. Dal mu mrkvu - nos, uhlíky - oči, hrniec - klobúk, vrchnáky od fľaše ako gombíky a metlu.
Tento snehuliak - Cencúlik nebol obyčajný. Bol živý. Vedel: rozprávať, chodiť, myslieť a plakať. Plakať vedel zo všetkého najlepšie. Každý deň vyplakal 999 ľadových slzičiek. Túžil sa vrátiť za mamou, oteckom a súrodencami do Grónska. Závidel im, že sa nikdy neroztopia a nemusia sa báť jari, alebo leta. Veril, že raz niekto príde a odvezie ho do Grónska.
Čas ubiehal deň za dňom, noc za nocou. Cencúlik nevedel, čo si počať. Už ani chlapček sa s ním nehral. Cencúlik vyplakal čoraz viacej sĺz. Až nastal Štedrý večer. Chlapček aj s rodinou odišli na dovolenku. Keď chodil po meste Ježiško na svojich saniach, Cencúlik naňho zavolal: „Ježiško, prosím Ťa, odvez ma do Grónska za rodinou!“
„Ešte musím ísť do Afriky,“ povedal Ježiško. „ Tam by si sa roztopil. Ale neboj sa, vrátim sa po teba!“ a odišiel.
Cencúlik sa potešil, že sa vráti za svojimi. Lenže nechcel, aby bol chlapček smutný a tak postavil druhého, navlas rovnakého snehuliaka.
Asi za dva dni konečne prišiel Ježiško. Cencúlik nasadol a už leteli. Cesta bola dlhá a namáhavá. Cencúlik vedel, čo sa patrí a Ježiškovi usilovne pomáhal. Konečne prišli do Grónska. Malý snehuliačik si to tu dobre pamätal. Ježiška začal hneď navigovať, aj keď Ježiško dobre vedel, kde býva. Veď v tom dome bolo veľmi veľa dobrých snehuliačikov. Keď Cencúlik uvidel ich snežný domček, zoskočil zo saní a utekal za mamou, otcom a súrodencami. Radosti nebolo konca kraja. Ježiško už chcel odísť, ale Cencúlik ho zadržal.
„Ďakujem, že si ma sem odviezol. Nikdy na to nezabudnem!“ poďakoval.
„ To nič.“ odvetil Ježiško.
Všetci sa s ním rozlúčili. Keď odišiel, začali rozbalovať darčeky. Boli nádherné.
Zazvonil
ľadový zvonec
a rozprávky
je KONIEC!
Komentáre